reklama

Návrat do reality po 2 mesiacoch života v Ázii

Nedávno sme sa s priateľom vrátili z našej 2 mesačnej cesty po Ázii a prvé dni po návrate do Európy sú zvláštne nie len chladným počasím, ale aj tým, že nám chýbajú rôzne kuriozity z Ázie na ktoré sme si tam jednoducho zvykli...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

Bolo 12. decembra, keď sme na Pražskom letisku nastúpili do lietadla smerom na Bali a strávili tu jeden mesiac prácou a poznávaním tohoto ostrova. Naše cesty potom pokračovali do Laosu, kde sme precestovali takmer 500 km na motorke, spali na stromoch v džungli a nasedeli niekoľko hodín v autobuse.
Ani v Kambodži sme nelenili. Strávili sme tu Vianoce na ostrove Koh Rong, ktorý má nádherné pláže s bielym pieskom a nový rok sme oslávili na streche našeho ubytovania v Siem Reap, odkiaľ sme mali krásny výhľad na všetky ohňostroje v meste. Ráno sme vstávali o 5, aby sme stihli vidieť východ slnka v Angkor Wate a pokračovali sme poznávaním smutnej Kambodžskej histórie v hlavnom meste Phnom Penh. 
Celý výlet sme zakončili na Malajzijskom ostrove Langkawi, kde nám zo začiatku počasie vôbec neprialo, ale nakoniec sa na nás doslova usmialo slniečko. A čerešničkou našej cesty bola zastávka v našom obľúbenom meste Kuala Lumpur, do ktorého sme sa veľmi rýchlo po druhý krát zamilovali.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu
(zdroj: autor: Michaela Čajková)

Boli to dlhé 2 mesiace, ktoré však neuveriteľne rýchlo utiekli a prišiel čas vrátiť sa do zamrznutej Európy. Pár dní pred naším príletom teplomere ukazovali vražedných -20°C, ale v deň kedy sme prileteli naspäť do Prahy sa počasie trochu zľutovalo a boli až 2°C. Stále to bol pre nás 30°C rozdiel a nám nezostávala nič iné, než sa čo najrýchlejšie aklimatizovať.

Keď sa tak spätne pozerám na našu cestu, som šťastná, že sme ju v zdraví prežili a hlavne, že sme do toho šli. Nebola to pre nás prvá návšteva Ázie, ale rozhodne bola najdlhšia. Táto cesta mi dokázala, že cestovanie milujem, nie len pre poznávanie iných kultúr, ale aj preto, že si po príchode domov vážim všetko, čo mám. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu
(zdroj: autor: Michaela Čajková)

Po návrate z Ázie ma tu v Európe neprestáva prekvapovať hneď niekoľko vecí:

1. Moje obľúbené oblečenie už nie sú plavky

Keď som sa balila presvedčovala som sa v tom, že všetky tie veci potrebujem. Môj veľký ruksak som ledva pozapínala a v konečnom dôsledku sa aj tak ukázalo, že som používala hlavne plavky, takže na cestách ma tak sprevádzalo kopec zbytočného oblečenia. Som proste žena :D mám pocit, že to potrebujem a pritom to nie je pravda.

2. Už nenosím pokrčené oblečenie a to špinavé si periem sama

V ruksaku sa vám to oblečenie nenarovná a cestovnú žehličku som zatiaľ nenašla :). Ak o nejakej viete, dajte mi prosím tip.
Zároveň je to trochu zvláštne, ale v Ázii je bežné, že vám vaše oblečenie vyperie úplne cudzí človek v práčovni nazývanej "Laundry". Prvý krát som musela prekonať strach z toho, ako dopadne naše oblečenie, ale našťastie to dopadlo vždy dobre. Vtipné je, že som si našla nažehlené puky aj tam, kde by som to nečakala a nohavičky či ponožky som dostala vždy krásne vyskladané. 
Bežná cena za vyprané oblečenie bola 1$/1kg.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

3. Z kohútika tečie pitná voda

Keď som bola doma, tak som si najviac vážila vodu z kohútika potom, čo sme ju mali na pár hodín odstavenú. To som ešte nevedela, ako veľmi si budem vážiť možnosť, naliať si pitnú vodu do pohára, kedykoľvek sa mi zachce. Tento pocit som nezažila 2 mesiace a musím priznať, že nie som hrdá na ten počet plastových fliaš, ktorí sme použili kvôli pitnej vode.
Pitná voda z kohútika je luxus, ktorý v mnohých krajinách nemajú.

4. Môžem mať teplú sprchu kedykoľvek chcem

Keďže sme počas nášho cestovania nebývali v luxusných hoteloch, ale naopak snažili sme sa cestovať úsporne, bola teplá sprcha pomerne vzácnosť. Našťastie to väčšinou v tom teplom počasí vôbec nevadilo, práve naopak sme tú chladnú sprchu s radosťou privítali. Na druhú stranu mali sme aj dni, kedy sa ochladilo a vtedy sme po tej teplej sprche veľmi túžili.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu
(zdroj: autor: Michaela Čajková)

5. Môžem si sadnúť na záchod

Potom, čo sme cestovali 10 dní v Laose, kde sú hlavne turecké záchody, ktoré boli často veľmi špinavé, som si ako žena veľmi vážila naše klasické záchody. Nuž aj to patrí medzi strasti a útrapy cestovateľa :D

6. Už sa nemusím báť, že ma uštipne komár, jedovatý pavúk, had alebo iný hmyz

Asi viete, že komáre sú prenášači mnohých ochorení a v oblastiach, kde sme sa pohybovali hrozilo hlavne riziko horúčky Dengue. Aj napriek tomu, že sme používali repelenty a snažili sa chrániť, občas sme sa zabudli nastriekať a dostali sme niekoľko štípancov. Našťastie, nie od nakazeného komára. Horúčka Dengue by nám poriadne narušila plány a znamenalo by to týždeň pobytu v nemocnici.
O jedovatých pavúkoch a hadoch ani nebudem hovoriť :) všetci vieme, koľko sa ich v exotických krajinách nachádza. Našťastie sme hada za celé 2 mesiace nestretli, za to pavúkov bolo hneď niekoľko. Jeden dokonca prešiel priateľovi po rozkroku, keď sme sedeli za stolom a ten druhý sa na nás celú noc zhora pozeral, kým sme stanovali na strome v džungli.

7. Nebojím sa, že mi jedlo nesadne

Tráviace problémy, to je niečo, čomu sme sa na žiadnej ceste v zahraničí nevyhli. Iné jedlo, iné hygienické podmienky, jednoducho, nie vždy nám to sadlo. Potom, čo mi bolo zle a k tomu som videla trhy v Kambodži, kde majú mäso na drevených pultoch bez ľadu a chladničky v 30°C a predavačky iba odháňajú roje múch, som sa chcela stať vegetariánkou.
Zase, aby som to neprezentovala iba ako negatívnu skúsenosť na mnohých jedlách sme si veľmi pochutnali a niektoré mi už teraz chýbajú, ale výber jedla bola taká tipovačka :D

8. Už nemám pocit, že každý deň riskujem svoj život

Na skútry sme najazdili možno cez 2000 km, pričom nezáležalo na tom, či to bolo v šialenej doprave na Bali, v Kambodži alebo na poloprázdnych cestách v Laose, vždy tam bolo kopec rizík a ja som vďačná, že sme to bez nehody prežili. 
Nechcem, aby to vyznelo paranoidne, ale v podstate v každej činnosti a aktivite, ktorú sme absolvovali som videla nejaké riziko. Doma počas bežného života som to tak nikdy nevnímala :)

Obrázok blogu
(zdroj: autor: Michaela Čajková )

9. Ľudia tu chodia peši a nepoužívajú motorky

Stále tvrdím, že sa nám v Ázii zhoršila kondička, veď ako by aj nie, keď sme aj na tie najkratšie vzdialenosti používali motorku a peši sme chodili fakt výnimočne. V podstate sme sa tak prispôsobili miestnym podmienkam, pretože domáci tiež jazdia hlavne na motorkách a to kľudne aj celé rodiny, pričom doprava v hlavných mestách je jednoducho jedno veľké šialenstvo.
Aj napriek hektickej doprave nám prišlo, že sú tí ľudia na seba tolerantní. Asi to inak ani nejde :D ale ak ste v Ázii niekomu vošli do cesty on vás buď pustil, alebo sa uhol, ale nikdy po vás nezačal chrliť nadávky.

10. O cene nákupu so mnou už nikto nezjednáva

V Ázii je nakupovanie hra, kedy predávajúci nadsadí nejakú cenu a vy ju dokážete znížiť aj o 80%. U nás v obchodoch je cena presne daná a o nej už s vami nikto nediskutuje. Teda, jedine, že by na ne nastavili zľavu :) 
Musím, ale priznať, že až na pár výnimiek som rada, že sa u nás nezjednáva na každom kroku, pretože občas to bolo naozaj vyčerpávajúce a už sa nám zjednávať ani nechcelo. Ale vedomie, že to môžeme mať o polovicu lacnejšie, ak niečo povieme nás nenechalo chladnými. 
P.S.: Ak predavač nechce pristúpiť na vašu cenu, jednoducho sa tvárte, že odchádzate :D väčšinou to hneď zabralo a to platilo aj u TUK TUK-árov.

11. V obchode hovorím "thank you" namiesto ďakujem

S priateľom bývame v Prahe a jedna z vecí, ktorá nám po príchode prišla zvláštna, bolo to, že zrazu ľuďom okolo seba rozumieme. Takmer 2 mesiace sme na dorozumievanie používali angličtinu a niekedy aj ruky, nohy, či google translate. Preto mi pri platení nákupu ušlo slovíčko "Thank you" namiesto ďakujem a sama by som si to ani nebola uvedomila, keby ma na to priateľ so smiechom neupozornil.

12. Deti mi už nekývajú a ľudia ma nezastavujú, aby si so mnou urobili fotku

Časy, kedy som sa cítila ako malá celebrita v Ázii sú preč :D tu v Prahe ma už nikto nezastaví, aby sa so mnou vyfotil len preto, že mám bielu farbu pleti. Samozrejme iba žartujem, nie že by mi to naozaj chýbalo.
Čo mi však chýba sú deti z Laosu a Kambodže, ktoré nám vždy o sto šesť kývali, keď sme išli okolo a usmievali sa na nás. Hrozne to zahrialo u srdca.

Obrázok blogu
(zdroj: autor: Michaela Čajková)

13. Nikto ma neoslovuje "sister"

Mám v pamäti jednu príhodu, kedy ma toto oslovenie neskutočne odzbrojilo. Cestovali sme autobusom asi 6 hodín do mesta Siem Reap v Kambodži a cestou sme mali pauzu na večeru. Objednali sme si jedlo, ale to moje stále nechodilo a to aj napriek tomu, že všetci naokolo už boli najedení. Šoféri autobusu už tiež takmer dojedli, keď mi to jedlo konečne prišlo. Zo strachu, že nám ujde autobus som povedala, že ja si to jedlo už teda nedám a vydržím to až do Siem Reap.
Vtedy prišla za mnou jedna usmievavá moslimka, čo tam pracovala a s upokojujúcim hlasom mi povedala: "Don´t worry sister... Oni na teba počkajú". Musela som sa začať smiať, úplne ma tým oslovením odzbrojila a tak som sa radšej rýchlo pustila do jedla.

14. Tí ľudia sa tu proste toľko neusmievajú

Nehovorím teraz iba o cudzích ľuďoch, hovorím aj o sebe. My slovaci a češi málokedy obdarujeme cudzieho človeka úsmevom, pritom inde je to bežné. Máme sa od ľudí vo svete ešte čo učiť. V Ázii rozdávajú úsmevy na každú stranu a aj napriek tomu, že väčšina tých ľudí tam žije v chudobe, žijú ten ich ťažký život s úsmevom na perách a prídu mi šťastní.
Som vďačná za všetkých dospelých a za všetky deti, ktoré sme stretli počas našej cesty, pretože každý nám niečo dal.

Obrázok blogu
(zdroj: autor: Michaela Čajková)

Máte podobné pocity po návrate domov do civilizácie? :D Ja si tu pomaly začínam zvykať. Musím ale priznať, že som doma iba štvrtý deň a už by som najradšej opäť niekam vycestovala.
Na druhú stranu je fajn mať opäť nastolený pravidelný režim, povinnosti a ten sneh tiež nie je zlý! :)

Fotky a ďalšie zaujímavosti z našej cesty po Ázii si môžete pozrieť TU:
Facebook: https://www.facebook.com/travelismus/
Instagram: https://www.instagram.com/travelismus/

Michaela Čajková

Michaela Čajková

Bloger 
  • Počet článkov:  3
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Pred pár rokmi som podľahla závislosti na cestovaní a pred rokom som založila cestovateľský blog "travelismus.com", kde chcem dokázať, že cestovať môže naozaj každý. S priateľom cestujeme po svete bez cestovky, inšpirujte sa našimi cestami a cestujte tiež! :) Zoznam autorových rubrík:  CestovanieSúkromné

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu